Obrazy milujem ako svoje deti

Začiatkom februára sa uskutočnila v expozitúre Poľnobanky (pobočka Liptovský Mikulš) vernisž, ktorú otvorila celomesačnú, v poradí siedmu autorskú výstavu akademického maliara Stana Lajdu. Výtvarníka žijúceho v Žiline na obyčajnom sídlisku, známeho však po celej Európe. Jeho obrazy sa nachádzajú v súkromných zbierkach šľachtických rodán (patrý sem portrét belgickej princeznej von Lobkowitz) v londýnskej živnobanke, vo Švajčiarsku, a inde. Sám o sebe hovorí, že sa narodil o 500 rokov neskôr, ako mal. Je obdivovateľom geniality Leonarda da Vinci. Keď sme ho však takto nazvali s prívlastkom slovenský, zo skromnosti sa nahneval. Napriek tomu nám porozprával nielen o tom, že o rozhodnutí stať sa maliarom vedel dávno predtým, ako sa naučil písať.

Kedy ťa natrvalo zbalila paleta?


Bolo to v prvej triede základnej školy. Mali sme na výtvarnej namaľovať obrázok, čím budem. Už vtedy som sa videl ako maliar. Asi už od šiestich rokov som chodil všade s pastelkami.

Ako sa to vyvíjalo ďalej?


Okrem výtvarnej a dejepisu ma nič nebavilo. Učiteľov privádzalo do zúrivosti, že miesto chemických vzorcov a elektrických obvodov nachádzali v mojich zošitoch svoje karikatúry. Podľa toho vyzeralo aj moje vysvedčenie.

Zo zošitových obrázkov sa predsa z človeka nestáva umelec. Ako si sa profesionalizoval?


Trináť rokov som navštevoval vtedajšiu ľudovú školu umenia. Myslel som si, že som macher a prijímačky na vysokú školu výtvarných umení zhltnem ako malinu. Popri všetkých talentovaných žiakoch som sa tam nedostal. Hrebienok mi klesol a musel som robiť aranžéra. Natieral som tie zaujímavé nápisy: "So ZSSR na večné časy", "Mier si treba vybojovať", či "Proletári všetkých krajín, spojte sa". Robil som to očividne nerád. Po niekoľkých mesiacoch ma vyhodili. Dostal som sa k vodárom, kde bolo celkom fajn. Cez leto sme chodili na meračky po krajine. No a potom som sa predsa dostal na nedobytnú VŠVU, odbor reštaurovanie. Čakal som, že so skutočným maľovaním je koniec, a e naveky budem opraovať staré zničené obrazy.

Dolo však k zásadnému zlomu...


Na vysokoškolskom internáte niekedy nebolo čo robiť. Mal som tam maličký stolík, na ktorý sa zmestili anilínky, paletka a malé plátenko. Začali vznikať moje prvé miniatúry. Vytvoril som si svet fantázie a snov, ktorý u mna v súčasnosti vedie až do karikatúry. Raz mi však jeden kamarát povedal, že ak budem chcieť z týchto miniatúr urobiť celoživotnú výstavu, zaplním nimi len malú špajzu. Pustil som sa vtedy do väčích formátov a akosi vnútorne cítim, že najradšej by som robil stále väčie a väčie diela (zatiaľ dospel k výške formátu meter dvadsať pozn. autora).

Aké témy a fascinujú?


Vo svojej tvorbe často používam kontrasty. Symbolizujú ich ľudia so svojimi túžbami a slabosťami. Dokážem sa nekomplikovane zamyslieť nad vážnymi náboženskými a filozofickými témami. Pri tvorbe ako zvukovú kulisu počúvam Beatles, čo taktiež veľmi ovplyvnuje náladu mojich obrazov.

Veľmi známe sú tvoje plátna Kráľ na záchode a Prvá verzia Mony Lisy...


Rovnako ako kráľov používam šašov. Sú to stredoveké postavičky, ktorých význam nekončí v tejto temnej ére. Niekedy sa mi zdá, že stredovek trvá dodnes a symbolicky zobrazujú dnešných kráľov a šašov ktorých okolo seba všetci dennodenne vidíme a počujeme o nich. . Monu Lisu som si dovolil zohyzdiť z dvoch príčin. Jednou je moja celoživotná láska k tvorbe Leonarda da Vinci. Myslým, že by mi to odpustil aj ako priekopník v oblasti karikatúry. Druhou boli články o skutočnej Mone Lise, ktorú som zbieral niekoľko rokov. Rôzni doktori a psychiatri o jej záhadnom úsmeve popísali strašné bludy (je tehotná, je to transvestita, má žltačku, zomrelo jej dieťa, má paradentózu, manžel ju týral, na ľavú časť tváre utrpela porážku). A pritom si neuvedomili, že tento typický úškrn je charakteristický pre všetky Leonardove portréty. Jej rehot na mojom obraze je výsmechom všetkých týchto klebiet.

Nazývajú ťa maliarom šľachticov. Ako táto prezývka vznikla?


Nejako sa o mojej tvorbe dozvedeli v Belgicku. Páni z vyšších kruhov sa snažili osloviť výtvarníka z rodného štátu (bývalé Československo). Poverili ma maľovaním manželky jedného z nich. Mala sedieť na koni a obraz mal byť darom za narodenie syna. Priamo som tam nebol. Maľoval som ju skutočne podľa množstva fotiek. Bolo to úmorné a pripomínalo mi to hru puzzle.

Určite dobre zaplatili. Priznáš, čo si si mohol kúpiť za svoj prvý honorár a aké máš honoráre?


Zo začiatku (v tom zédeeškárskom veku) som ako odmenu za svoje obrázky dostaval sladkosti a knihy. Po škole som predával v niekdajšom Diele. Za päť predaných vecí mesačne sa v socializme dalo slušne vyžiť. Dnes u ľudí cítiť, že na umenie peniaze nemajú. Zatiaľ ohodnotili len dizajn pekných áut a žien. Napriek tomu, že sa zvyčajne vopred dohodnem s manželkou na cene za svoju prácu , pri stretnutí so zákazníkom badám hrôzu v jej očiach. Pýtam obyčajne sumu o tretinu nižšiu. Nikdy som nedokázal z obrazov zbohatnúť. Milujem ich ako svoje deti a niekedy sa s novým majiteľom dohodnem, že mi predaný obraz niekedy načas zapožičia. Napriek všetkým peniazom bola pre mňa doteraz jedným z najvyšších ocenení reakcia neznámeho návštevníka výstavy, ktorý o mojom obraze napísal do pamätnej knihy tieto slova: Vaše Zvestovanie je najčistejie, najnevinnejie a najbežnejie ako ktorékoľvek iné od iných umelcov."

Akú zákazku by si nikdy neprijal?


Nie som schopný vytvoriť obraz v erotických dimenziách prekračujúcich estetické normy. Tie by som nemaľoval politické témy urážajúce slušného občana.

Čo je tvojím najväčším maliarskym snom?


Urobiť rekonštrukciu Leonardovej Poslednej večere, ktorá je strašne zničená (minimálne 30 % originálu je nenávratne stratených) v milánskom reflektári Kláštora Santa Maria delle Grazie. V súčasnosti pracujem na dokončení tohto diela a teším sa na moment, keď tento obraz uzrie svetlo sveta a svet tento pre mňa vzácny niekoľko rokov tvorený obraz.